Chronickú tendenciu konzultovať správanie partnera (priateľa, kamaráta,...) s hocikým len nie s dotyčným, považujem v istom zmysle za zradu. Šablóna ja+ty=my sa mení na ja+oni a niekde na druhej strane ty. Do nášho vzťahu sú pozvaní cudzí, ktorí majú prístup k mimoriadne citlivým informáciám a dozvedajú sa o tvojich nechutných zlozvykoch, ako to máš najradšej, aké spodné prádlo nosíš, čo ťa rozplače... Z veci osobnej sa stáva vec verejná. A nie je to vôbec o tom, že zvedavci to chcú vedieť a človek pod tlakom musí aspoň niečo prezradiť. Je to v prvom rade potreba tej osoby, pre ktorú najväčším požitkom nie je užívanie si daného momentu s priateľom, ale vrchol blaha prichádza pri farbistom opisovaní a zdieľaní týchto okamihov s kamarátkou len čo sa zavrú dvere. Niekedy sa mi zdá, že ten chudák je len prostriedok na konverzáciu s druhými a najlepšie je, ak sa niečo deje. Určite nie je ojedinelé, že takéto verejné spovede praktizujú obaja.
Také vzťahy si predstavujem ako dvoch ľudí, ktorí si k sebe „odskočia", vykonajú čo majú a vrátia sa k svojim, aby si mohli ďalej robiť analýzy o niekom, koho vlastne ani nepoznajú. Myslím, že to ľudí robí neschopnými riešiť konflikty priamo, samostatne, s použitím vlastných myšlienok a byť konfrontovaný s osobou, ktorej sa to najviac týka. Tým, že prídem za osobou s predprípravou (už s prekonzultovaným problémom), neprichádza moje prirodzené čisté ja, ale „múdrosti" iných, ktoré som pozbierala v domnení, že práve to je najlepšie a že keď to pasuje na frajera mojej kamošky, tým pádom určite aj na teba. Tým som ťa, milý partner, dala do jednej krabice s ostatnými a len dokázala ako "jedinečne" ťa posudzujem.
V podstate aj väčšina časopisov určených výhradne pre jedno pohlavie sa stavia do úlohy pseudopsychológov, ktorí radia ako sa čo najobratnejšie zachovať k svojmu súperovi (tj. partnerovi) a dookola sa opakujúcimi radami vytvárajú akýsi neviditeľný múr medzi partnermi. Niektoré sú celkom nevinné a nerozčulujú má ako tie drzé typu: „Čo o vás nesmie nikdy vedieť, Ako vás nesmie nikdy vidieť, Čo mu nikdy nesmiete povedať..." Ako si kto dovoľuje stavať sa do role vševedúceho a hovoriť, čo by môj partner na mne nemal nikdy vidieť,...?! Práve nech ma vidí s neoholenými nohami, grgajúcu, zničenú po preflákanej noci, chorú... O čom to je, keď nie o tom, aby mal šancu vidieť ma v tom najreálnejšom svetle?! Radšej by som ostala sama, ako byť uväznená niekde, kde na prvom mieste nie je vzájomná otvorenosť a spontánnosť.
Som presvedčená, že čaro a vzácnosť kvalitného vzťahu je v prirodzenosti a v pocite, že osoba po mojom boku je mojím najlepším priateľom, ktorého prioritou je chrániť našu spoločne vytvorenú intimitu a neznehodnocovať ju zverejnením každého detailu. Aj keď sa veci uberú iným smerom, človek pozná skoro všetky dôvody a nemôže sa vyhovárať, že si nič nevšimol a že je to náhle. Mal možnosť zaznamenať všetky zmeny a bol jednoducho po celý čas prítomný.